Moja známa má partnera, ktorý prekonal rakovinu hrtana. Z najhoršieho je vonku, no ako to už býva, stopercentne zdravý nebude už nikdy. Je to človek po päťdesiatke, liečil sa dlhé roky a dnes je na tom asi tak, že keď rozpráva, tak mu nie je rozumieť ani slovo a jedlo konzumuje cez hadičku zavedenú priamo do žalúdka. Určite poznáte vetu, že topiaci sa slamky chytá. Presne toto, robia aj títo dvaja ľudia. Čítajú si o rôznych alternatívnych spôsoboch liečby a taktiež navštevujú, podľa môjho názoru, celkom prazvláštne miesta.
Ja tomu celému naozaj úprimne rozumiem. Nie som vôbec proti alternatívnym spôsobom liečby, práve naopak, som ich zarytým zástancom. Podľa mňa, však nestačí piť bylinkové čaje a navštevovať miesta, kde vás vylieči nejaká zázračná vesmírna sila. Títo dva ľudia, prežili celý svoj život v meste. Istú dobu žili aj v zahraničí v naozaj veľkom meste. Obaja majú celkom zvláštny postoj k zvieratám a neporiadku. Sú totiž presvedčení, že práve tieto veci stoja z vznikom všetkých chorôb na svete. Veľakrát som sa vďaka nim zamyslel nad tým, či človek, ktorý celý život žije v centre rušného mesta, môže byť zdravý. Viem, že je to lem malá vzorka, no som takmer presvedčený, že ak by sa títo dvaja presťahoval niekam na pokojné miesto, kde by bol naozaj čistý vzduch, zdravotný stav dotyčného pána, by bol omnoho lepší.
Hodnotím to podľa seba. Taktiež som roky žil vo veľkom meste, nedbal som na životosprávu a alkohol bol na dennom poriadku. Potom som sa so svojou partnerkou presťahoval do domu, ktorý nie je vlastne ani v dedine, ale pod lesom, ďalej za ňou. Viete kedy som si uvedomil, že prostredie, v ktorom žijeme má na človeka neskutočný vplyv? Keď som tri roky nebol ani jeden jediný krát chorý. Nemal som ani len obyčajnú nádchu alebo prechladnutie.
Bol by som nerád, aby to vyznievalo, že miešam hrušky z jablkami. Nejde ani o žiaden vedecký fakt. Keď si však dám dohromady dva a dva, jednoznačne mi vychádza, že rušné mestá, človeku na zdravý nepridajú.